reklama

Diagnóza

Prišla som skoro ráno. Hodiny v čakárni ukazovali niečo po ôsmej. Spolu nás tam bolo zo dvadsať. Vytiahla som si číslo 16. Nenávidím to číslo. Prečo? Z princípu. Sadla som si medzi zlomenú nohu a ruku v dlahe. Tvárili sa, akoby ich to naozaj bolelo. Ja som sa netvárila nijak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zo zožltnutých plagátov po stenách sa na mňa cerili biele zuby, zdravý kĺb a dezinfekčný prostriedok na rany. Zložila som si červenú baretku a sklopila oči.

„Priateľ ma zobral na korčule, stála som na nich prvýkrát a pozrite, ako som dopadla": ozve sa zlomená noha, po mojej pravej strane. Prečo na mňa vôbec rozpráva? Rozpačito sa usmejem, no ona neprestáva: „Keď som spadla, myslel si, že preháňam, potom však zbledol ako krieda, že vraj mu pohľad na krv nerobí dobre". A komu robí? Pýtam sa sama seba stále len s ťažko udržateľným úsmevom. „Teraz mi nosí každé ráno raňajky do postele, vysáva a škrabe ma pod sadrou lyžičkou", pokračuje noha. Dlhšie to už asi nevydržím, poškuľujem na miesto pri narazenom prste na konci chodby. Z ordinácie vychádza sestrička, žiaden úsmev, len chlórovo biela košeľa: „Číslo 8":hlási hlasom znudenej moderátorky v podpriemernej talkshow. Noha vstáva a krivká za ňou. Som zachránená.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ruka v dlahe sa prisunie bližšie, našťastie bez pokusu nadviazať rozhovor. Sedíme ticho, len ľudia okolo nás stále o niečom rozprávajú. Vysoké ceny v obchodoch, blížiace sa voľby, počasie, meškajúce autobusy. Niekedy mám pocit, že stačí otvárať ústa a vyvolať v ľuďoch pocit, že sa aktívne zapájate do rozhovoru a oni vôbec nepostrehnú, že ste úplne ticho. Zvláštne.

Pozerám na tvár s bielymi zubami z plagátu. Ako je možné, že sa stále usmieva? Musela si vypočuť už toľko príbehov, a predsa. Vymenila by som si to s ňou. Nasaďte za mňa žlté pozadie a grafickým program mi vybieľte zuby. A ja sa budem usmievať. Sľubujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hádžem drobné do automatu pri výťahu. Z umelohmotného téglika, ktorý sa len ťažko drží v celku pod teplotou horúcej tekutiny, na mňa pozerá moja vlastná tvár. Vo farbe a konzistencii pripomínajúcej blato, vyzerám fakt zúfalo. Chcem zrkadlo, ktoré namiesto mojich vrások na čele a odrastajúcej hnedej farby na vlasoch zobrazí to, čo si mám dať dnes na obed.

Sestrička volá moje číslo, nervózne jej podávam kartičku poistenca a spotenú šestnástku. Pozrie na mňa cez okuliare na nose. Vie snáď cez ne vyčítať čo mi je?

Berú mi krv. Niekedy dúfam, že bude modrá, alebo zelená. Prídu nato, že nie som z tohto sveta. Že tu nepatrím. A pošlú ma na planétu Malého princa, kde budem vysávať sopky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Robia mi röntgen. Doktor privolá na konzultáciu ďalšieho doktora, pozorujú snímku a krútia hlavou. Najprv jeden, potom druhý. Pripomína mi to pingpong. Je to smiešne.

Zapínam si blúzku na chladnej stoličke vedľa doktorovho stola. Ťukanie starého stroja ma upokojuje. Aj ja chcem raz taký mať.

A diagnóza? Zlomené srdce. Spôsob liečby- čas. Trvanie- neurčité. Do ruky mi vtisnú recept. Tichým hlasom sa lúčim. Doktor ma súcitne potľapne po ramene a sestrička prekvapivo milo zaželá skoré uzdravenie.

Pred poliklinikou vidím zlomenú nohu, ako jej priateľ pomáha nasadnúť do auta. Vyhnem sa im oblúkom. Rýchlo vstupujem do malého hodinárstva na rohu ulice a podávam recept. Predavač chápavo pozrie, vraj už je zvyknutý. Do papierového vrecka vkladá hodinky. Digitálne. Ručičkové. Náramkové. Kuchynské. Nástenné. Kukučkové. Rustikálne. Platím všetkým, čo pri sebe mám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doma si hodiny ukladám na poličku. Postupne ich natáčam. Tikajú tak hlučne, akoby odbíjali posledné sekundy starého roka, či môjho života.

Najprv som kvôli nim nemohla spávať. Keď som bola mimo bytu, vynárali sa mi v spomienkach. Časom začali byť tichšie, niekedy som aj zabudla, že ich mám. A jedného dňa tikať prestali. Vonku bolo slnečno a ráno som vo vchode som stretla nášho suseda, ktorý ma snáď po stí krát volal na kávu. Tak som súhlasila. Prekvapená sama sebou som odomkla byt a poukladala mlčanlivé hodiny do tašky. Dala som ich tam všetky, okrem malého ružového budíka, ktorý ešte stále slabo tikal. Ten si nechám. Lebo keď úplne zabudnete na minulosť, ste odsúdený k tomu, aby sa zopakovala.

V obchode s hodinami stretávam smutnú tvár. Bez opýtania jej tašku podávam. „A ono to naozaj pomáha?" Nehovorím nič, len sa usmejem. Moje vlasy zas začínajú naberať ryšavý odtieň.

Svetlana Pristašová

Svetlana Pristašová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Budem stáť na rohu ulice. Na hlave budem mať červenú baretku a v ruke umelohmotný téglik s kávou z automatu. Bez cukru. Pozorovať ľudí, ktorý sa tvária, že vedia kam idú, čo majú zaplatiť a čo budú robiť zajtra. Zareagujem aj na Svetlanu, ale pre diskrétnosť situácie ma oslovte slečna. Bez slova Vám podám obálku a odídem. Čo s ňou urobíte, to je vec vaša. Papier sa dá recyklovať a môj príbeh si k Vám cestu nájde sám. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu