reklama

Bez pravidiel

Spoznali sme sa ešte v detstve. Na malom ihrisku pod oknami paneláku sme hrávali futbal. Teda ja som hrával. Ona sedela v modrých teplákcoh ,v prachu pri kameni, ktorý bol pravou žrďou bránky a nanukovou paličkou rozrýpavala udupanú hlinu z hracej plochy pred sebou. Prstom pučila mravce a žmúrila do slnka. Nikdy sa letiacich lôpt nebála, čím si zaslúžila robiť nám rozhodcu. Pravidlám hry nikdy nerozumela a nerozumie im dodnes.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Spoznali sme sa ešte v detstve. Na malom ihrisku pod oknami paneláku sme hrávali futbal. Teda ja som hrával. Ona sedela v modrých teplákcoh ,v prachu pri kameni, ktorý bol pravou žrďou bránky a nanukovou paličkou rozrýpavala udupanú hlinu z hracej plochy pred sebou. Prstom pučila mravce a žmúrila do slnka. Nikdy sa letiacich lôpt nebála, čím si zaslúžila robiť nám rozhodcu. Pravidlám hry nikdy nerozumela a nerozumie im dodnes.

Patrila k nám odmala. Nikto z chlapov ju ako dievča nebral. Rozprávala ako my. Obliekala sa ako my. Výnimkou boli snáď len jej dlhé zlaté vlasy, ale tie nosievala schované pod zelenou šiltovkou. Bola to proste Dora. Dora, ktorá svojim rovesníčkam búrala pieskové torty s púpavami navrchu. Dora, ktorá sa vedela biť lepšie ako Roman, vodca svorky. Dora, ktorá zostávala s nami po škole. Dostávala poznámky do žiackej bez obalu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pamätám sa ako by to bolo včera, ukradla otcovi škatuľku cigariet. V kruhu za kotolňou sme sa dusili dymom. A ona tam stála s cigaretou v ruke, s rozbitým kolenom a smiala sa z nás. Ona nekašlala. Obdivoval som ju za to. To som mal som 13, vyrážky snáď všade, strojček na zuboch a začínal som mutovať. Ona mala 14, hladkú pleť, nové tenisky. Nemala večierku a domov ju to nikdy neťahalo. Až neskôr som pochopil prečo.

Dostala sa s nami na priemyslovku. Na základnej škole jej to veľmi nešlo a výtvarnú neznášala. Tam sme začali žiť. Nerozlučná partia krôčik pred dospelosťou. Z poznámok v žiackej knižke sa stali pokarhania riaditeľov, z pokarhaní 2 zo správania. Chodili sme neskoro domov, pili sme pivo, niekedy tvrdé, rozhadzovali sme odpadky po čistých uliciach a bolo nám to jedno. Jedného dňa tesne pred stužkovou prišla s modrinou pod okom. Dvere. Povedala vtedy a my sme sa nič nepýtali. Vtedy som prvý krát zatúžil objať ju. Dať jej dole šiltovku z hlavy, učesať ju. Vidieť jej nohy, ktoré schovávala v nohaviciach, jej prsia pod voľným tričkom. Mal som tesne po 17, fajčil som Sparty a začínal som milovať. Ona mala pár mesiacov pred 18, prepadala z matiky a jej rodičia sa rozvádzali. Vedel som to od horného suseda, nikdy o tom nehovorila a my sme sa nič nepýtali. Aj keď, ja som chcel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na stužkovej mala obyčajné čierne šaty, vlasy mala rozpustené a za ušami. Vyzerala dokonale. Tancoval som vtedy s ňou, keď na ňu jej pripitý otec začal vrieskať, že je chudera ako jej matka, ktorá sa slávnosti nezúčastnila. Vrazil som mu. Spadol na stoličku a zbieral sily na odvetu. Otočil som sa k nej. Stála tam bez pohnutia okna. Neplakala, nezúrila, nehnevala sa. Zobrala ma za ruku a odviedla dozadu do šatne. Tak ma bez slov vyzliekla a pomilovala. Napravila si vlasy, podoprela otca a zavolala taxík. Videl som ju až na maturite. K ústnej časti ju kvôli veľkému počtu vymeškaných hodín nepripustili. Chcel som jej pomôcť, mohol som ju doučovať. Bol som prijatý na techniku. No, ona nechcela. Párkrát sme sa stretli, vypili pár pohárikov a skoro vôbec sa nerozprávali. Aj keď ja som chcel. Ona hovorila veci inak. Vtedy som mal 20, dostal som internát v Bratislave a miloval som ju. Ona mala 21, nejasnú budúcnosť a nemala peniaze na platenie nájomného za otca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred mojím odchodom začala vykladať tovar v miestnom hypermarkete. Keď sa so mnou lúčila na stanici, voňala čerstvým pečivom. Nerozprávali sme sa o tom, ako to bude. Aj keď ja som chcel. Nemal som ani jej fotku. Ale predstaviť som si ju vedel dokonale. Moja Dora.

Domov sa mi podarilo dostať až po 3 mesiacoch. Zvonil som dlho, no nikto neotváral. Telefón nedvíhala a ja som zúril. Rozbil som im kvetináč zoschnutých muškátov pred dverami a opil sa do nemoty.

Cez Vianoce som sa dopočul, že býva v prenajatom byte s Romanom. S Romanom zo sídliska. Tiež sa na vysokú nedostal. Odhodlal som sa. Vypýtal si adresu a zazvonil. Otvorila ona. Z bytu sa valil príšerný zápach. Mala na sebe špinavé biele tričko, žiadne spodné prádlo a tepláky. Roman bol dole v krčme. Vtiahla ma do bytu. Bez zbytočných slov. Bez pravidiel. Sedím na chladnej lavici okresného súdu. Určujú mi výživné na chlapca. Oči ma po mne, no vlasy sú jej. Nikdy sa pravidlám hry nenaučila. A nikdy nenaučí. Život ale nie je futbal.

Svetlana Pristašová

Svetlana Pristašová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Budem stáť na rohu ulice. Na hlave budem mať červenú baretku a v ruke umelohmotný téglik s kávou z automatu. Bez cukru. Pozorovať ľudí, ktorý sa tvária, že vedia kam idú, čo majú zaplatiť a čo budú robiť zajtra. Zareagujem aj na Svetlanu, ale pre diskrétnosť situácie ma oslovte slečna. Bez slova Vám podám obálku a odídem. Čo s ňou urobíte, to je vec vaša. Papier sa dá recyklovať a môj príbeh si k Vám cestu nájde sám. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu